10. apríla 2009 ideme autom zo Zliechova...

Jakub mi začína čítať maily z mojej pošty: Roman Rovensky píše, že si spomenul na moju stránku o Ukrajine. A pre inšpiráciu mi pripomína ich nedávnu cestu po Rusku. Práve prechádzame cez Trnavu, keď Jakub tento mail dočíta. "Tak čo Jakub? Pôjdeme v lete do Ruska?" "Dobre. Poďme." V kníhkupectve si pýtam bedeker o Rusku: "Nemáme! Ani doteraz nebol vydaný." Našťastie mi poradí Superflanker, že v bardejovskom antikvariáte niečo také majú. O pár dní som to už mal na stole. Knižka bola vydaná v roku 1973...!

Vybavím zdravotné (alebo cestovné?) poistenie. A podľa rady Ernesta, ktorý už má vybavenú cestu motorkou do Mongolska, začínam pracovať na vízach: -splnomocnenie od notára -návod na vypísanie žiadosti o víza... Našťastie nájdem firmu, kde nechcú ani splnomocnenie a aj žiadosť stačí vypísať rukou. O týždeň máme víza. Píšem mail Blanke Ulaherovej. Nesklamala. Podľa nej to je normálne, keď chcem ísť do krajiny o ktorej nič neviem. Ale čerstvú knižku o Rusku nemá ani ona. Pripomenie mi Mira Tropka. Slováka žijúceho (aj) v Rusku. Mirko mi v dvoch mailoch vysvetlí pár detailov o Rusku. Český motorkár jazdiaci po Mongolsku, Filip Weber (?), spomína, že lístky na ruské vlaky sa dajú kúpiť už na Slovensku. Bratislava. Hlavná stanica. Služby zákazníkom. " Prosím si lístok z Bratislavy cez Kyjev do Volgogradu. Odtiaľ do Moskvy. A z Moskvy do Petrohradu. No a samozrejme spiatočný pre dve osoby." Okienko "Služby zákazníkom" som blokoval presne 2,5 hodiny. "A do každého mesta by sme chceli docestovať ráno a odcestovať z neho večer." "A kde budete spávať?" "Vo vlaku." Pani zašepká kolegyni: "To je brutal."

3. júla 2009. Deň 1. V Bratislave na hlavnej vlakovej stanici ani nečakáme na náš vlak. Cestovná horúčka sa stupňuje. Nastupujeme do najbližšieho vlaku, idúceho do Žiliny. Tam však už musíme prestúpiť do toho "správneho"...Žilina - Moskva.

Povinná výbava na dlhé cesty vlakom: Solženicyn je pre mňa. Tolstého si zobral so sebou Jakub.

V kupé sú na jednej strane ležadlá. Tri nad sebou. Spodné je pre mňa, stredné pre Jakuba a na vrchné sa chystá ubytovať nemecky hovoriaci mládenec v kožených nohaviciach.

Vedľajšie kupé je už plné podobných "kožených mužíčkov" a plechovkových pív. Na druhej strane našeho kupé, oproti ležadlám, je mini-kúpeľňa s tečúcou vodou.

V Košiciach sa červenolíci, červenonosí,...opití bavoráci, dohodnú so sprievodcom a sťahujú sa o dve kupé ďalej, kde sa im podarí vytvoriť aktívnu skupinu na likvidáciu alkoholu. Na toalete je aj sprcha. Len niekto zabudol, asi po výplachu žalúdka, vrátiť hadicu.

4. júla 2009. Deň 2. O polnoci nám v Čope amputujú náš štíhly podvozok a nahradia ho širokorozchodným. Vagón aj so všetkými cestujúcimi zodvihnú o meter vyššie, zamenia podvozky a pokračujeme ďalej. Ľviv, 9.36 hod. Vlak stojí 20 minút. Meníme 10 Euro = 95 Hrivna. Kyjev, 20.01 hod. Na stanici si kupujeme večeru do vlaku. Dva pelmene, dva hotdogy, dve sladké buločky, pivo, džús. Platíme 46 Hrivien.

Po večeri si sprievodca spomenie, že nám zabudol rozdať ruské migračné lístky. Sú veľmi podobné ukrajinským.

5. júla 2009. Deň 3. Krátko po polnoci nám ukrajinský hraničný orgán opečiatkuje pasy, zoberie migračný lístok a popraje "Šťastnú púť". O 2 hodiny nás zase prebudia "colníci" v ruských uniformách. Zaujímajú sa, či vezieme drogy, zbrane. Do Moskvy prichádzame medzi 7.00 - 10.00 hod. Nevieme kedy. Jakub už má v mobile nastavený ukrajinský čas, ja slovenský, ale tu platí moskovský čas. Meníme prvé Ruble. Asi 44RUB/1Euro. Metrom, 22RUB/osoba, ideme na Paveleckú stanicu. Odtiaľ nám večer pôjde vlak do Volgogradu. Batohy dáme do "kamery chranenia". 72RUB/batoh. Metrom vyrážame do centra. V daždi prejdeme Arbat. Ale Červeného námestia niet. Po 2-3 nasmerovaniach od domácich, nachádzame terajšie "sídlo" Lenina.

Jakuba poprosí Rus o odfotenie jeho rodinky. On zase odfotografuje nás pred stavbou "SEN ŠIALENÉHO CUKRÁRA". Pár metrov vedľa sídli Lenin. Dnes však nemá stránkové hodiny. Preto sa v daždi poberieme na vlakovú stanicu.

Cestou si nakúpime večeru, zajtrajšie raňajky a obed do vlaku. Ceny sú veľmi podobné ako u nás. Len mlieko tu stojí asi trošku viac. 30-40 RUB. A vodka je možno trošku lacnejšia.

Do Volgogradu cestuje v kupé s nami aj mladý aziatsky párik študentov. Pred jedlom si ruky utierajú antibakteriálnymi vreckovkami. Večerajú oriešky, nápoje pijú z pohárov. Prežijú s tou ich hygienou, keď si Jakub vyzuje tenisky?

6. júla 2009. Deň 4. Ráno po prebudení si študenti vytiahnu notebook a pozerajú filmy. Kašľú na slovanskú pohostinnosť. Preto začínam ja: Pýtam sa ich na lacné ubytovanie vo Volgograde. Spomínajú hotely... Och, tá dnešná (novo)ruská mládež! Volgograd, príjazd vlaku o 17.12 hod. Hneď na stanici zostávame v "komnatach otdycha". 460RUB/osoba v 4-posteľovej izbe. Batohy dáme na naše postele k neznámym spolubývajúcim a ideme do mesta. Pred stanicou si v bufete kupujeme večeru. Šaurma = mäso, zelenina, hranolky v batone (vydlabaná bageta). 50RUB/porcia.

Tak ako aj v Moskve, ani tu, vo Volgograde, nemáme mapu mesta. Preto ideme "dopredu". Asi po 500 metroch vidíme Volgu. Je široká asi ako 3-4 Dunaje v Bratislave. Začíname tipovať, ktorým smerom tečie.

Na nábreží sú pokladnice ponúkajúce vyhliadkové plavby po Volge. Kupujeme si po 100RUB/osoba na jednohodinovú plavbu. Z reproduktorov sa nám neprihovorí sprievodca, ale iba hlučná ruská hudba. Mládež začína tancovať.

O chvíľu už tancujú aj dospelí. Spievajú a ukazujú ostatným svoje zlaté zuby.

Z lode vidieť Múzeum II. svetovej vojny Panorama a vedľa neho (napravo) stojaci bombardovaný dom v "pôvodnom stave."

Volgograd z rieky: pár vysokých domov, Kurgan Mamajeva - Matka vlasť (socha ženy s mečom), kolotoč, reflektory štadióna, milión obyvateľov...

Pamätník v strede Volgy.

Stavba nových hotelov.

Veľa ľudí tu má v ruke pivo. Fľaškové, v plechovkách. Tento zvyk od nich radi preberáme.

Na Lenina tu majú asi iný názor, ako "prostoduchí" cudzinci

Zakončenie večernej promenády pred Volgou.

Smerom od Volgy ku vlakovej stanici.

Tesne pred stanicou.

Po 22,00 hod už sme opäť na stanici v "komnatach otdycha". Na štvrtej posteli v našej "komnate otdycha" stále spí nejaký človek. Ale teraz to je už iný nájomník, ako keď sme z izby odchádzali. Nechceme ho rušiť. Preto na uvoľnenie spoločnej sprchy čakáme na chodbe pred izbou. Jakub stále napodobňuje pózy budovateľov komunizmu.

Po uvoľnení sprchy, Jakub do nej hneď vlezie. Ale o chvíľu už odtiaľ počuť "družný" rozhovor. Za sprchu údajne treba priplatiť 100 RUB. Pán z vedľajšej izby si ju zaplatil a pri krátkom opustení sprchy, mu Jakub do nej vošiel. Jakub so "svojou ruštinou" sa hrdinsky tvári, že má porozumenie pre sťažujúceho sa suseda na jeho obsadenú sprchu. Idem Jakubovi pomôcť ukľudniť rusa. A na recepcii platím poplatok za sprchu pre nás. Dostanem ešte osušky a červenkasté mydlo asi na 100 použití.

7. júla 2009. Deň 5. Po odchode z "komnaty otdycha" dávame batohy do úschovne. Opäť 72 RUB/batoh.

Od stanice ideme rovnobežne s Volgou po Komunistickej ulici.

Asi po 1 km prejdeme bližšie k Volge - Prospekt Lenina. Čítam vo vlaku Solženicyna: Súostrovie gulag. Klamal Solženicyn, alebo títo ľudia nevedia, čo má na svedomí Lenin a komunistická strana?

V potravinách si kupujeme raňajky. Koláče, mlieka. Raňajkujeme pod dohľadom Marxa, Engelsa, Lenina. Moje acidofilné mlieko je vyrobené podľa starého arménskeho receptu. Je doslova kyslé! Ako citrón. Myslím, že na týždňovú hnačku stačí aj polovica fľašky. Kto by to vypil celé, určite by sa nedožil ďalšieho rána.

Na Leninovom prospekte ideme okolo traktorového závodu, kde ruský snajper Slava Zajcev odstreľoval fašistov.

Po pár km chôdze sme v cieli. Kurgan Mamajeva.

Ruský humor: "Fašistickí vojaci chceli vidieť Volgu;...

... Červená armáda im dala túto možnosť..."

Červené zvislé tabule: na každej sú stovky mien s obeťami obrany Volgogradu (Stalingradu) počas II. svetovej vojny.

Jedna z tabúľ s menami obrancov Volgogradu:

Upravený trávnik. Čisté pamätné tabule. Ale bez kvetov. Len na jednej tabuli sú kvety...

...aká náhoda. Slávnemu synovi čečenského národa od...

Dovidenia, Matka vlasť!

Po doplnení hladiny kvasu...

..pokračujeme pozdĺž Volgy smerom "vpred". Nemáme mapu Volgogradu, ale veríme, že múzeum II. svetovej vojny Panoráma, určite nájdeme. Prechádzame cez stavbu cesty a na nechápave pohľady robotníkov odpovedáme pohľadom: "my na túto stavbu patríme. Vy ste tu omylom" .

Viac starostí ako robotníci, nám robia mračná kobyliek. Čo najmenej ich pošliapať...

Vidíme už obrysy múzea Panoráma. Aby sme si tam nemuseli kupovať drahé nápoje, kupujeme si ich už v bufete pri ceste. Fľaška ľadového čaju a piva. 110 RUB. Čakal som polovičnú cenu. Aj tak to nie je ako zmrzlina na Červenom námestí: tam mali obrázok 4-kopčeky zmrzliny a cena 60 RUB. Ale 60 RUB stál jeden kopček. Domáci sa chladia vo Volge:

Múzeum Panoráma. Pokladníčka sa ma pýta: "Ste rusi,alebo cudzinci?" Škoda, že som neodstránil slovenský prízvuk z mojej ruštiny. Nemusel som platiť 100 Rub za mňa a 50 za Jakuba. Ale aj tak by asi mala zo mňa radosť učiteľka ruštiny z pred 30-tich rokov.

Úkryt pre sústružníka. Keď začalo bombardovanie Volgogradu, prerušil výrobu "traktorov" a skryl sa do svojho úkrytu, aby nemusel strácať čas útekom do ďalekých spoločných krytov.

Panoráma: spodná polovička foto (zelený odtieň) je 3D bojisko v skutočnej veľkosti. Toto pokračuje smerom hore do maľby (modrý odtieň).

Vedľa múzea je ponechaný jeden dom v pôvodnom stave po nemeckom bombardovaní:

V Bratislave sa teraz testuje skúšobná prevádzka semaforov. Pred zhasnutím "zelenej", budú blikať. Tu, podľa mnohých slovákov v zaostalom Rusku, vidia aj presný čas do zhasnutia "zelenej".

A tiež do zhasnutia "červenej".

8. júla 2009. Deň 6. 56 minút po polnoci odchádzame z Volgogradu vlakom do Moskvy. V kupé sú už asi 70-roční manželia. Na spodných lôžkach. Žijú v Piteri a po 30 rokoch našli príbuzných vo Volgograde. Teraz boli u nich na návšteve. Aj ich štyria synovia s rodinami žijú v Piteri. Pán ukáže prstom na hrnček. Je na ňom nápis: Vladimír. Odpovedám mu: "Ja som Milan." Bol veliteľom na torpédovej lodi. Aj jeho predkovia slúžili v námorníctve. Pochádza zo severu, z Karélie. Začína naša štvrtá noc vo vlaku.

Ráno vstávame okolo 8.00. Pani už číta noviny. Vladimír je umytý, oholený. Moju košeľu, po piatich dňoch nosenia, dávam na spodok vaku. Beriem si ďalšiu, čistú. Vymenil by som si aj nohavice, ale zobral som si iba jedny.

Keď má vlak 30 minútovú prestávku, domáci idú von. My si varíme zo samovarovej vody (samovar na konci vlakovej chodbičky) instantnú polievku.

O chvíľu sa pani vráti do kupé a prinesie nám teplé varené zemiaky, kôpor, uhorky. Kúpila nám obed.

Zo zemiakov si berieme. Ale kôpor, uhorky a neskôr aj raka, sa snažíme odmietnuť.

Niekde medzi Volgogradom a Moskvou. 15.00 hod. Stanica Lipeck. Súčasné ruské vlakové stanice:

18.00 hod. Stanica Eles. Od bábušiek na stanici si kupujeme pelmene. Starý morský vlk kupuje údené (alebo sušené?) ryby. Bojíme sa jeho ponuky na pohostenie. Preto rýchlo bežíme na ležadlá a tvárime sa, že spíme.

Večerná pohoda vo vlaku: Jakub na vrchnom ležadle natiera chleby nátierkou.

Námorník Vladimír zaspáva skoro. Raňajky zapíjal vodkou, obed pivom Priateľ (nefiltrované) a na večeru zapíjal vodku pivom.

Posledné 2 hodiny, pred vystupovaním v Moskve, sme už zbalení.

9. júla 2009. Deň 7. O 3.07 hod vystupujeme v Moskve na Kurskej stanici. Čakáme 1-2 hod, kým začne jazdiť metro. Batohy odvezieme do úschovne na Leningradskú stanicu. Večer pôjdeme odtiaľ do Petrohradu. Peši spoznávame rannú Moskvu. Leningradský prospekt má 12 jazdných pruhov. Beznádejne preplnených autami. Dopravná zápcha. Avšak ľudia po chodníkoch kráčajú rýchlejšie ako tie autá. Ponáhľajú sa zarábať na premrštené moskovské ceny: kapučíno 120 RUB, čaj 65 RUB (u McDonalda). Preto raňajkujem iba hamburger bez kávy. Cestou od McDonalda do centra, si v metre všimnem, že Jakub nemá na chrbte malý batoh... O 20 minút sme naspäť u McDonald v Sokolnikách pri "našom" stole. Sedia tam už dvaja domáci mládenci. Našeho batohu na podlahe sa asi báli aj dotknúť.

Jakub chce vidieť TV vežu Ostankino. Z metra vystupujeme pri VDNCH (pred 30 rokmi ma učili, že to je (asi) Vystavka dostiženij narodnovo (alebo nacionaľnovo) choziajstva). Teraz to je pamätník úspechov kozmonautiky. Vstupné 100 RUB, Jakub 20 RUB.

Vesmírne dobrodružstvo si ako prvá vyskúšala Lajka. Toto je jej raketa:

Belka a Strelka si to vyskúšali hneď po Lajke. A (vypchaté) strážia svoju raketku.

Takúto súpravu náradia mali kozmonauti vo vesmíre v 60-tych rokoch. Dnes je lepšie náradie v každej domácnosti. Ale pravdou je, že z druhej strany "panelu" mali aj vŕtačku.

Za múzeom chceme obedovať v čínskom bufete. Polievka za 50 RUB. Pani bufetárka vyberie z chladničky kelímky plné polievky, strčí ich do mikrovlnky a...hotovo.

Ceny benzínu: 1 Euro (30,126 Sk)/ 44 RUB = 0,0227 Euro/RUB (0,68 Sk/RUB) 0,0227 Euro (0,68 Sk) x 21,70 RUB = 0,49 Euro/liter (14,76 Sk/liter) .

Pri prechádzke smerom do centra, nám nad hlavami prefrčí toto jednokoľajové monštrum. Samozrejme to musíme vyskúšať. Podľa mapy to je jedna vetva moskovského metra. Lístok stojí 22 RUB. Vezieme sa však len 2 zastávky. Lebo z okienka vidíme...

...televíznu vežu Ostankino.

Na recepcii televízie nám poradia, aby sme si napísali žiadosť na prehliadku televízie, uviesť aj telefónne číslo a o pár dní budeme v poradí. Keď sa mi podarí anglicky hovoriacej sprievodkyni vysvetliť mojou ruštinou, že už dnes večer odchádzame z Moskvy a preto len dnes... "No dobre, budete náhradníci. A ak niekto nepríde z dnešnej skupiny..." O pár minút už platím 500 RUB za seba a 290 RUB za Jakuba. Treba odovzdať pasy, prejsť cez detektor kovov a ide sa!

Výťah nás vyvezie do výšky 337 metrov.

Tu sa chce každý odfotiť s Moskvou pod nohami.

Moskva z nadhľadu:

V strede betónovej džungle si našla svoje bydlisko aj táto rodinka.

Kvas na moskovskej tržnici:

Tržnica a šialene vysoké ceny ovocia a zeleniny...

Ešte nám zostáva pár hodín do odchodu vlaku do Petrohradu. Pivovo - kvasová prestávka pred Kremľom.

Vedľa Červeného námestia:

Odpočinok v tieni kremeľských stromov:

Asi najdlhší rad u McDonalda, aký som kedy videl. Rad pokračuje aj vo vnútri fast-foodu. Hneď vedľa Lenina. Vo vnútri sú WC ZADARMO!

Mobilné WC sú vždy dostupné. Aj pred vchodom na Červené námestie. Ale za poplatok 20 RUB.

Cestou na stanicu si kupujeme ešte bagetu. V obyčajnom bufete, nie v GUM-e. Stojí "len" 95 RUB. No cena platí pre 15 cm dlhú bagetu. Bežná, 30 cm dlhá bageta stojí samozrejme 190 RUB! Moskva, si šialene drahá!!! GUM (gosudarstvennyj univerzaľnyj magazin?)

O 20.20 hod sme už vo vlaku do Petrohradu. V kupé je s nami Furkat. Pochádza z Uzbekistanu. 2 roky žil v Moskve a práve teraz sa sťahuje do Petrohradu. Tam už 5 rokov žije jeho brat. Ten má aj ruské občianstvo. A to by chcel získať aj Furkat. Na stolíku nás čaká večera: sušienky, maslo, med, čaj, instantná káva. Vriaca voda je na chodbe v samovare.

10. júla 2009. Deň 8. Ráno o 5.30 hod prichádzame na moskovskú stanicu v Petrohrade. Batohy sú ťažké, preto čakáme, kým začne fungovať metro. Vystupujeme na Nevskom prospekte. Vo vedľajšej uličke, Boľšaja morskaja, je hostel Nord. Cez kódovaný vchod do domu sa prepracujeme. A na druhom poschodí je recepcia. Lenže tam nám ani po dlhom zvonení nikto neotvára. Čakáme pred dverami a driememe. O siedmej vychádza von recepčný. Po anglicky sa nás pýta, prečo sme nezvonili? Odpovedám mu po rusky, že sme zvonili. On opäť po anglicky, že sme mali zvoniť od vchodu z ulice, lebo zvonček pred recepciou na poschodí nefunguje...

Dáme mu pasy. On nám dá osušky, aby sme sa mohli hneď osprchovať a ide nám pripraviť postele v byte na vyššom poschodí. Vedľa recepcie vidíme izbu so šiestimi posteľami. Sadneme si a...zaspíme. O 3 hodiny nás prebudia dievčenské hlasy. Upratujú, organizujú.

Poviem jednej, že potrebujeme posteľnú bielizeň a registráciu na polícii. Odpovie: "OK". Bielizeň nám prinesie a ja jej opäť pripomínam, že chcem registráciu na polícii. Odpovie: "Nebude problém". Chce nás odviesť do našej izby. Lenže pre nás je tá registrácia dôležitá. Keď jej dáme pasy, ona ich odnesie na políciu, bude zháňať pečiatky, podpisy, čakať v radách... A my budeme musieť zatiaľ čakať, niekoľko hodín, v izbe na pasy. Preto jej po x-tý krát poviem, že chceme registráciu. Vytiahne pečiatku, buchne nám ju na migračné kartičky, napíše dátum, podpis a...hotovo. Za 1 minútu sme registrovaný.

Teraz už spokojne vyrážame do ulíc. Naša ulica ústí na Palácovom námestí. Oproti Zimnému palácu. Tí, ktorí chcú vidieť Ermitáž, čakajú na nádvorí Zimného paláca v rade pred pokladnicou.

Lenže ten zástup, čakajúcich na lístky, pokračuje aj na námestí!

Umenie starých majstrov:

Umenie nových majstrov:

Vodiči "NIE starého" vozového parku nemusia nervózne čakať na zhasnutie signálu,...

...pretože semafor im odpočítava sekundy do vypnutia signálu:

Poruštený McDonald´s

Ale aj OK

Prvá petrohradská večera v hosteli

Náš spolubývajúci si na posteli nechal mobil, fotoaparát,... a išiel do ulíc. Aspoň ho v uliciach neokradnú. A čo my? My mu to nezoberieme?

Na ulici hrá hudba z CD. Okoloidúci sa zastavujú na "kus tanca".

Záchodov je aj v Petrohrade dosť.

Ale pribúdajú stále ďalšie.

Lode kotviace na Neve. Šípka ukazuje na "to", čo je na ďalšej fotografii.

Na námornícky chlebík sa ťažko zarába.

Aby sa vysoké lode mohli preplaviť po Neve, každú noc sa mosty musia zodvihnúť. Presne v týchto intervaloch:

11. júla 2009. Deň 9. Ľudia na nábreží čakajú na túto show.

Aj turisti na lodiach si chcú pozrieť dvíhajúce sa mosty.

Ráno vidím na vedľajšej posteli nového suseda. Pozdravím ho "Hi". On odzdraví po slovensky. Prežívam šok z prekvapenia. Ale príjemný. Dalibor žije a pracuje v Moskve pre taliansku firmu. Do Petrohradu si odskočil len na víkend. S Jakubom odchádzame pozrieť do najsevernejšie položeného budhistického chrámu na svete. Na okraji Petrohradu v Starej derevni.

Vstup je zdarma. Stačí si kúpiť, za 5 RUB, návleky na nohy. A prečítať si pravidlá správania: - neobrátiť sa k oltáru chrbtom - 3-krát sa pokloniť - postupovať v smere pohybu slnka,...

Po modlitbe sa ideme prejsť po dvore. Mních zberá väčšie mince - ruble, ktoré im tam nechali návštevníci. Peniaze nachádza na múrikoch, na poličkách. Kopejky neberie. Tie nám asi majú naznačiť, že k ním máme pridať svoj dar.

Motorkárov tu je dosť.

Občas je vidieť aj cyklistu.

..."inlajnistov"

A domáca mládež.

Kone čakajúce na turistov.

Turisti čakajúci na dvíhanie mostov.

WC-busy.

12. júla 2009. Deň 10. Ráno nás požiada recepčný, stále ignorujúci ruštinu, po anglicky, aby sme sa presťahovali o poschodie nižšie. Pretože celý tento byt obsadí skupina z Fínska. Prenesieme si batohy a odchádzame na každodenný "pochod" mestom. Okolo Aurory.

Odtiaľto, z Fínskeho vokzalu, vlaky nesmerujú do Fínska. Ale dá sa ísť k Ladožskému jazeru (18 390 km štvorcových).

Po 86 RUB si kupujeme lístky. Cestu dlhú 47 km prejdeme za 1,5 hodiny.

Vystupujeme na konečnej. Počas II. svetovej vojny bol Leningrad 29 mesiacov blokovaný nemcami. Zásobovanie mesta bolo len cez Ladožské jazero a potom po tejto "Ceste života".

Ladožské jazero a pláž s miestnymi dovolenkármi.

Vo vedľajšej obci, Osipov, je múzeum Cesty života. Po vstupe na dvor múzea, pýta od nás nejaký zamestnanec po 20 RUB za vstupné. "Ste z Ruska?" "Nie, zo Slovenska." Vbehne do budovy a privedie ďalších kolegov. Len tak tíško si obzerajú týchto dvoch "exotov" zo Slovenska.

O 18.03 ideme naspäť vlakom do Petrohradu. Lístky si treba kúpiť u sprievodkyne vo vlaku. Ale ani po Petrohrad sa ku nám neprepracovala, lebo vlak je plný. Z vlaku vystupujeme bez zakúpenia lístku. No zo stanice nás pustia, až keď si v pokladnici kúpime lístok na cestu, z ktorej sme už prišli. Aj to je riešenie. Do centra ideme okolo Auróry. Tak tu to teda začalo. "Kto nejde s nami, ide..." do gulagu. Paragraf 58 Trestného kódexu.

Na večeru sme si kúpili Morskú kapustu. Farba - zelená. Chuť - "zelená".

V našej novej izbe je na podlahe "vybalená" cudzia batožina. Asi budeme mať nových spolubývajúcich.

Je 22.20 hod. Ešte je vonku svetlo. Ideme chvíľu čítať knihy na Palácové námestie.

13. júla 2009. Deň 11. Raňajkujeme spoločné raňajky.

Počas noci sa do izby prišli vyspať Fíni. A asi aj poliaci. Na podlahe je bankovka 100 zlotých.

Pri zastávke Metra je ponuka na exkurziu do mesta Kronštadt. 800 RUB/osoba. Vymieňame si ďalších 50 Eur.

Autobusom pre domácich (MHD), sa za 18 RUB/osoba, vezieme do Kronštadu. Cesta trvá asi 45 minút.

Kotvia tu súčasné ruské vojenské lode.

V stánku si kupujem tričko. Letné stojí 250 RUB. Kupujem si zimné za 400 RUB. V Kronštade, vo Fínskom zálive, za vlády sovietov (ZSSR), napísali vojaci miestnej flotily rezolúciu proti vojenskej politike ZSSR. Sovietská vláda sem poslala 50 000 vojakov. Odvtedy už z týchto bývalých námorníkov, nikto nič nenapísal...

Od 17.00 hod, sa za 270 RUB/osoba, plavíme okolo pevnosti.

Po návrate na hostel, už je v našej izbe ubytovaná aj rusky hovoriaca žena a niekto, kto si stihol iba batožinu "vybaliť". Stále som tu však ja najstarším obyvateľom a Jakub je najmladším "hostelákom".

14. júla 2009. Deň 12. Podarilo sa nám nájsť múzeum Snov Sigmuda Freuda. Trošku náročné na veľké množstvo písaného textu. Aspoň východ z múzea sa nám zdal vtipný. Bol označený nápisom: Východ do reality (Nie táto fotografia)

Obed: Pohánková kaša s hríbmi 85 RUB, blina s jahodami 75 RUB. Kvas a "chmeľový med". Akési sladké pivo.

Múzeum Ponorka. V utorok zatvorené. Dnes je utorok.

Ľadoborec Krasin. Exkurzie do 17,00 hod. Je 17,05 hod.

Dnes končí petrohradská prestávka tejto medzinárodnej regaty.

Lode trúbia. A diváci fotografujú. Vrátane tých zo Slovenska.

Len umelci sa snažia zvečniť tento okamžik nezabudnuteľnejšie.

"Jakub, ako mám odfotiť toho "bradáča", aby si ma nevšimol?" "Tvár sa, že fotíš mňa. "

Večer je nás na izbe už 9. Pribudla prístelka pre indku.

15. júla 2009. Deň 13. Deň venovaný nákupom. Boli sme v Petrohrade 6 dní. Ráno platím na recepcii za 6 dní. No v meste, počas nákupov si uvedomím, že medzi šiestimi dňami pobytu bolo len 5 nocí v hosteli. Vraciame sa na hostel a po vysvetlení nám recepčný vracia peniaze za šiestu, omylom naviac zaplatenú noc.

Večer trávime už len na námestí.

Cestou na stanicu.

V čakárni.

Boj proti korupcii. Stále neúspešný. Údajne :-)))

16. júla 2009. Deň 14. Ráno v Moskve na Kyjevskom vokzale si odkladáme batohy do úschovne. Prvýkrát na tomto výlete si myslím, že nás pracovník úschovne okradol. Chce zvlášť zaplatiť za batoh, za stan, za spacák, za... Doteraz sme vždy platili iba ako za 1 kus. Moskva je sklo-betónová metropola.

Upratovačka v metre sa pri utieraní prachu vezie na eskalátore.

Rusko nás trošku unavilo. Odpočívame na Vorobievských horách. Dá sa tam priviezť moskovským metrom.

Hlavnou náplňou dnešného programu je čakanie na vlak. A preto už pár hodín pred odchodom vlaku sa poflakujeme pred Kyjevskou stanicou (v Moskve).

"spaľnyj vagon Moskva - Žilina"

Sprcha v našom vagóne:

17. júla 2009. Deň 15. Budíček máme ráno okolo 6.00. Ruský "kontrolný pohraničný orgán" si nás porovná s pasmi, pozrie na registračnú pečiatku a povie "charašo". No ukrajinská colníčka chce na vlastné oči vidieť naše nákupy: 3 pivá, 3 vodky. V Kyjeve Jakub dočíta Vojnu a mier a na zvyšok cesty mu požičiavam Solženicinovo Súostrovie gulag.