UKRAJINA, február 2007

Štyridsaťtri rokov som neuvažoval ísť východnejšie od Košíc. No posledné dva mesiace uvažujem zase hlavne o tom.

VLAK_DO_KOŠÍC V piatok, 16.2.2007, naša tradičná cestovateľská zostava, ja a Jakub, vystupuje dopoludnia z vlaku v Košiciach. Ešte doma na nete som zistil, že autobus z Košíc do Užhorodu odchádza o 10.20. Lenže v Košiciach nikto o takom autobuse nevie. Nová skúsenosť: treba čítať pozorne. Teraz už viem, že sme (asi) mali ísť tým busom do Michaloviec a tam prestúpiť na ďalší na Ukrajinu. Malá zmena plánu nás vracia do reality: v medzinárodnej pokladnici kupujeme lístky na bus, ktorý má mať odchod o 12.00. Priamo do Užhorodu za 6,5 USD za každého. No platím 171 Sk. Hneď nás upozorňujú, že im šofér nahlásil meškanie 30 minút.
BUS_KOŠICE-UŽHOROD Je to ukrajinský spoj, ktorý najskôr musí odtiaľ prísť. V Košiciach trávime neplánovanú hodinku obhliadkou mesta z MHD. Už na druhej zástavke pristupujú revízorky. Tri. Ale iba nám vysvetlili, že synovi stačil aj polovičný lístok. O 12.00 na autobusovej stanici postáva na nástupišti do Ukrajiny len jeden pán. Asi ide z týždňovky domov. O chvíľu prišiel nie luxusný, ale slušný autobus. Vezieme sa v ňom šiesti. Niektorí si kupojú lístky až u šoféra. Za Sk, alebo aj za ukrajinské hrivny, grivny (UAH). Platia okolo 200 Sk. No nechávajú mu aj "drinkgeld" za batožinu. Postarší vodič nám rozdal imigračné lístky a ešte sa aj spýtal, či nám ich nemá pomôcť vyplniť. Zastavuje aj mimo zástavok. Stačilo ho poprosiť. Vo Vyšnom Nemeckom zastavil pri potravinách a nakúpil potraviny do dvoch igelitiek. Aj "týždňovkár" si tam urobil nákupy. Keď dočítal v ukrajinštine písanú knihu, poprosil som ho, rukami a žmurkaním, aby odfotil Jakuba spiaceho vedľa mňa.
HRANICA O 14.00 hranica. Slovenský "colník" zobral pasy ukrajincom, rusovi, srbovi. Nám nie. Vidíme prvé nápisy v azbuke. Jakub tie znaky nepozná. Ale mne to dosť pripomínalo ruštinu. Len často používajú "i". Vonku postáva veľa ľudí v uniformách. Tí v maskáčoch majú na chrbte samopaly. Ukrajinský colník zase podrobnejšie kontroluje nás. Stačilo mu, keď som na sedadlo vyložil polovičku z 85 l batohu. Do nevyloženého zvyšku zaryje ruku a hľadá kontraband. Jakub sa usmieva. Vie, že colník "skontroluje" aj jeho ponožky, ktoré nosil v kanadách. Je 14.53. Náš vodič bol už 2x v policajnej búdke a 2x vo veľkej budove. A pritom chodí tadiaľto denne na pravidelnej linke. Nevie ako nás previezť cez hranicu? Alebo len roznáša nákupy? Lebo už má o jednu igelitku menej. Ako by toto zvládol vodič, ktorý by šiel tadiaľto prvýkrát? A to sme ani nestáli v žiadnej kolóne ako osobné autá.
ODCHODY_VLAKOV Po vystúpení na avtovokzale v Užhorode, vidíme Ukrajinu. Hracie automaty. V búdkach, v herniach. Väčšinu svetielkujúcich igrovych avtomatov kŕmia ženy nad 50 rokov. Hneď oproti, za kruhovým objazdom sú tesne vedľa seba vlakové stanice. Malá na prímestské a väčšia na dlhé trate. Tam som sa pýtam v pokladnici pre BBB, asi pre účastníkov (B)Veľkej (B)Vlasteneckej (B)Vojny, na lístok do Moskvy. Kde ste občania, čo chodíte vlakom do Ruska? My tam chceme ísť v lete. Ale ešte som na vlastné oči nevidel nikoho, kto by to už absolvoval a povedal mi vlastné skúsenosti. Vrátim sa však k téme. Plackartnyj za 192 UAH, kupejnyj za 328 UAH.
ZMENÁREŇ Hrivny si meníme v banke na stanici. 1 USD = 5 UAH. Pre nás je teda 1 UAH za 5,40 Sk. Meninia aj eurá a slovenské koruny. Stanica je buď nová, alebo rekonštruovaná. Čistá, svetlá. Sprejeri a grázli sa boja hliadkujúcich policajtov? Tiež tam nie je ani jeden vekslák. Možno z rovnakého dôvodu. Čakajúci cestujúci tam nájdu aj komnaty otdycha. Ale my odchádzame po vychodenom, rozbitom, chodníku smerom "niekam za nosom". Už o 300 m sa pred nami sivie pýcha minulých desaťročí. Panelákoidný hotel Inturist-Zakarpatia.
HOTEL_ZAKARPATIA Ani tu by gambler nedostal absťák. Už z vestibulu vidíme bývalý salónik, prerobený podľa dopytu trhu na herňu. Na recepcii plynule hovorím zlou ruštinou kombinovanou s ešte horšou angličtinou. Ale rozumejú aj môjmu slovenskému dohadovaniu sa s Jakubom. Socialistická, nezrekonštruovaná 2-posteľová izba nás stojí 150 UAH. Jeden výťah už nový, no funguje aj vedľajší, pôvodný. Izba má svoje WC a kúpeľňu s vaňou. Radiátory horúce, niektoré lampy aj svietiace. Vonku, v mraze však nevidím očakávané konské povozy. Ani deti pasúce kravy. A nie je to nevhodným počasím pre kone a kravy. Je to len porážka ďalších mojich predsudkov. Že všetko na východ od Slovenska je zaostalé a na západe moderné. Sú lepšie hamburgery ako pirohy? Sú lepšie vyasfaltované okraje miest s hypermarketmi, alebo pasúce sa kravy na lúkach? No aj Ukrajina sa blíži k "Európe". Lacno. Benzín 95Natural za 3,7 UAH. Predajne majú tiež zásobené európsky. Len základné potraviny stále lacnejšie. Cukor, vajcia, (alkohol). Večeriam v hotelovom bare miestne pivo a Jakub CocaColu. Vanilkovú.
BATOH_DO_ÚSCHOVNE Druhý deň, 17.2.2007, sobota ráno. Nenachádzam silu osprchovať sa v ľadovej vode. Hoci radiátory sú stále horúce. Tak si aspoň umývam vlasy. A chladím hlavu. No o chvíľu pri umývaní zubov už tečie aj horúca. Ďalšie poučenie: nechať odtiecť teplú=studenú vodu véééľmi dlho. Zbalíme sa a batoh nesieme z hotela do kamery chranenia na vokzal. Platíme 4,5 UAH na jeden deň. Na avtovokzale nám predajú lístky, ale až po preukázaní sa pasom, na autobus do Košíc s odchodom o 15.20. Pre dospelého za 34 UAH. Dieťa neviem koľko platí, lebo aj 14-ročný Jakub už musí mať celý lístok. Veľká batožina 6 UAH. Ale pre batoh lístok nekupujeme. Čaká nás nová výzva. Zvládnuť raňajky. Podľa informácií je náš hotel a aj my, v južnej časti mesta. Ešteže je obloha jasná. Podľa vychádzajúceho slnka si ľahko určujeme smer-sever a aj očakávané centrum mesta. Však niekde predsa tie reštaurácie s našimi raňajkami musia byť. Prečo teda vidíme len odevy, autosúčiastky, kozmetické salóny?
MOST_NAD_UHOM Asi po 1 km prichádzame na most cez rieku Uh. Začínajú tu uličky v centre. Ľudia chodia z jednej predajne do druhej a získavajú bobríkov v disciplíne "sobotný nákup". Cesty brázdia väčšinou Lady a japonské autá. No my máme stále nula bodov v disciplíne"raňajky". Reštaurácia iba v nejakom hoteli. Maďarská. My (ja) však chceme ukrajinské raňajky. Na námestí sa pokúšame zachrániť v budove s nápisom "rinok". Tržnica. V jej útrobách je dostatočný výber všetkého. Mäso, zelenina a aj domáce buchty. Z tých si kupujeme päť.
RAŇAJKY Babička nám hovorí cenu. 2 ruble. Buď to je ešte jej zvyk z čias ZSSR, alebo nás pokladá za rusov. Platíme jej 2 UAH. To je cena za všetkých päť buchiet. Nie za jednu. V centre občas vidíme cukrárne, potulných psov, žobrákov. Na kraji ciest zastavujú bzučiace nové maršrutky, alebo vrčiace staré GAZely. Okolo obeda naša tour de Užhorod má cieľ opäť pri vokzale. Na chodníku medzi starou autobusovou a novými vlakovými stanicami už nie sú len hracie automaty. Pribudol medzi ne škaredý hrdzavy stánok. Ale v studenom vzduchu z neho stúpa dym.
VOKZAL Prešľapuje v ňom z nohy na nohu pravá ukrajinská bábuška s pomocníčkou, vnučkou. Predáva vyprážané "zabudol som názov". Vzhľad to má ako langoš. Ale je to plnené miasom, iné kartoškoj, alebo sladkou "hmotou". Za 3 kusy, z každého po jednom, platíme spolu 4 UAH. Typické suveníry, cigarety, vodku, kupovať nechceme, ale niečo sa predsa len patrí priniesť. V potravinách majú zaujímavý med v pláste (zo včelieho vosku), vína z Krymu, alkohol s medom, s bylinkami. Zaujímavé tvary fľašiek, lesklé etikety. Podľa predavačky "vsio naturaľnoje" a ceny polovičné oproti Slovensku. No nekúp to. Z potravín prechádzame na druhú stranu ulice, do pizzerie. Stále ma fascinuje spomienka na svietiaci nápis v azbuke PICA. Náš sobotný obed tvorí pizza za 10,70 UAH, čapované pivo 3,75 UAH (Černigivske svetlé). Pre Jakuba opäť vanilková CocaCola 3,5 UAH.
SABOR O 15.20 sme opäť na vokzale. Ešte odmietame finančne podporiť žobrajúce "deti" s vlastnými deťmi na rukách a nastupujeme do slovenského busu. 15.30 - hranica. Pred nami len 4 autobusy. "Už" o hodinu je prvá kontrola pasov. Okolo stále prechádzajú peší "nákupní" turisti. V dvoch jazdných pruhoch sa tu tlačí autobus a vedľa ešte aj dve autá. Chaos. Silné lakte. O 17.00 sú pred nami "už len" 2 autobusy. V protismere prichádza ukrajinský Land Rover. Vodič zastaví, vystúpi a...pomôže odšoférovať "skrížený" mikrobus, ktorého šofér si nevie poradiť. Potom Land Rover pokračuje po trávniku a chodníku do UA. Prichádza slovenský "colník". Hovorí nášnu vodičovi, aby v nedeľu zobral zo Sobraniec jeho dcéru na UA. Autobusák mu vysvetľuje, že v Sobranciach (Sobrancoch?) nestojí. Colník mu s úsmevom vysvetlí: buď zastavíš v Sobranciach, alebo ťa potom zastavím ja tu. Jedna spolucestujúca sa colníkovi prizná, že má veľa cigariet a žiadnu deklaráciu. Poradí jej, aby cigarety rozdelila medzi ostatných. Na malé množstvá deklaráciu netreba. Autobus už konečne odchádza z colného priestoru. Po 50 m stojíme zase. V jazdnom pruhu pre autobusy je zaparkovaný červený Seat. Bez šoféra. Vodič nášho autobusu ide hľadať majiteľa prekážky. O chvíľu príde ku nám do busu policajt a pýta sa, prečo nejdeme ďalej. Vysvetlíme mu, že náš šofér išiel hľadať majiteľa Seatu. Policajt bohorovne odpovedá: prečo ste to nepovedali mne? To je moje auto. My blbci, cestujúci. Dovolili sme si nevedieť, aké auto má každý slovenský policajt a kde ho máme hľadať, keď zle odparkuje. Alebo dostane odmenu za to, že svojím súkromným majetkom bráni prechod štátnej hranice?
BudÚ_ČistÉ_NOHY Je 17.30. Po dvojhodinovej show v réžii ministerstiev vnútra sme na Slovensku. Z Košíc nám ide vlak do BA po polnoci. Ale aj o 22.18 do Prahy a posledné 2 vozne v Žiline odklonia do BA. Sú to však len ležadlové vozne. Až vo vlaku zisťujeme, že v cene máme aj minerálky, oplátky, čisté posteľné prádlo a uteráky. V kupé sme však traja. Ja, Jakub a smrad z jeho nôh. Aromatická móda "tínedžerov" - nechať si nohy hniť vo vysokých topánkach. Nezažili Doupov v kanadách. No slovenské vlaky ponúkli aj nečakaný luxus a záchranu. V kupé nachádzame umývadlo s tečúcou vodou. Prinútim Jakuba vykúpať si nohy priamo z lôžka a až po Trnavu je už pokoj.
V_SPÁLNI Tam nás prebúdza sprievodca, aby sme sa stihli včas pobaliť.

Dúfam, že už čoskoro spoznám z Ukrajiny aj viac, ako len pohraničné mesto. Ale čo Vy ostatní, ktorí si ešte stále myslíte, že je to divočina? Tak ako donedávna aj ja. Že je to exotika nebezpečná pre "14-ročné dieťa".