Je piatok, 6.7.2007, 15 minút po polnoci...


Začíname baliť. Pol roka cestu plánujem, ale... Chybička se vloudila.
BALIME-SA
Nastala malá zmena plánu. Ešte sme ani neodišli a už odjazd presúvame o 1 deň. Možno o deň neskôr, ako bolo plánované, ale zdá sa, že o deň skôr. Ak vybavím poistenie, zmenáreň, ... odídeme ešte dnes. A ak sa vrátime, tak sa tu o našej ceste môžete dočítať. Možno o týždeň, možno o mesiac. Všimol som si teraz zle nastavený dátum na fotoaparáte. Snáď to Jakub opraví.
VLAK-BA-KE
6.7.2007 o 22.00 Jakub hrdinsky vyhlási: STAN NEBERIEME. Ja ho však zbabelo beriem. Čo ak? Na hlavnej stanici v BA kupujem 2 lístky do KE po 518 Sk. No ležadlo si môžeme dokúpiť až u sprievodcu vo vlaku. Ten však nemá vydať z 1000 Sk. Jakuba nechávam s batohmi vo vlaku a ja sa snažím na polnočnej stanici rozmeniť bankovku. Nedarí sa. Jakub mi píše SMS: ŽIJEŠ? Je trošku nervózny. Ale kto by v 15-tich rokoch nebol? Stihol som. Vyfasujeme rumunské minerálky a Dobrú noc - FOTO. Do Košíc prichádzame o 6.00 hod. Pešo ideme s batohmi na raňajky do Mc Donaldu. Bohužiaľ zatvorené. Aspoň sme sa prešli. Kupujeme 2 lístky do Čopu po 160 Sk na vlak o 7.24 hod. V Čiernej nad Tisou nájde sprievodca "čierneho" pasažiera z Čiech. Kľudne po pošle na stanicu kúpiť si lístok. Celý vlak čaká na jedného človeka. Aká rodinná atmosféra... O 11.00 vystupujeme v Čope. Vypisujem imigračnú kartu a...sme na Ukrajine.
STANICNA-RESTAURACIA-COP
Vekslák na stanici nám ponúka Change. Odmietam ho. Chyba. Hľadáme zmenáreň. Nič. Pýtam sa čechov na veksláka. Nevedia kde je. Vo vedľajšej budove nájdeme zmenáreň. 100 Eur = 675 Hr (hrivna). (Všetky ceny sa pokúsim napísať po prepočítaní na Sk. V kurze 5 Sk / 1 Hr ) Všetci, ktorí s nami prišli, si kupujú lístky do Kyjeva. No ja si pýtam v pokladnici do Solotvina. Poradia mi, aby sme šli do Baťova, odtiaľ do Koroleva a odtiaľ do Solotvina. V inej pokladnici nás posielajú maršrutom do Užhorodu, odtiaľ vlakom do Baťova,... My sme sa rozhodli ísť na druhý deň ráno o 4.02 priamym vlakom do Solotvina. Chyba. Ešte 15 hodín čakania. Ideme do staničnej reštaurácie - FOTO. Jakub: minerálka, hovädzia polievka, pelmene, palacinky, horúca čokoláda. Ja: pivo, boršč, varenniky, kapučíno. A hľa, majú aj kvas. Moje prvé zoznámenie s kvasom. Všetko spolu za 150 Sk!!! No zostaň štíhly pri takých cenách... Ja hovorím "rusky", čašníčky mi odpovedajú ukrajinsky a medzi sebou sa rozprávajú po maďarsky.
VOKZAL-COP
O 20.00 hod si už kupujeme lístky na plackartnyj do Solotvina. 2 x 120 Sk. Je to zle naplánovaných 16 hod čakania. Hodinka na lavičke na stanici, hodinka na múre pred stanicou, lavička, múr,... A stále na sebe 20 kg batohy.
NOC-V-COPE
Nespia tu ani bezdomovci, ani žobráci, iba my. A potulní psíkovia. O polnoci privezú 4 autobusy 160 detí idúcich na výlet. Alebo z výletu? Učiteľky zaspia, deti si skáču "po hlavách". A my sme dospali.
DO-SOLOTVINA
O 4.02 hod odchádzame vlakom do Solotvina. Za 50 Sk si požičiavame posteľné prádlo a uterák. V tmavom vagóne si oblečieme podhlavníky, natiahneme plachty. Jedna plachta ešte zostane. No sprievodkyňa nám ukáže, ako si máme zobrať a obliecť aj matrac. Vynecháme osobnú hygienu a pridávame sa k 52-člennému orchestru odfukujúcich tiel.
PLACKARTNYM
Ráno po rozvidnení vidíme prvýkrát plackartný vlak. 54 ľudí spí v spoločnom priestore. Ale každý na svojej posteli... Sprievodkyňa prinesie kávu a sušienky. Keď vidí aké som si vybral ku káve, predá mi ešte jedny. Čokoládové. Tie moje boli ikrové. V Solotvine sa nám však z vlaku nedarí vystúpiť. Dvere obliehajú vonku sa tlačiaci a kričiaci ľudia. No nechcú nastúpiť. Len ponúkajú do prenájmu izby, byty. My však máme svoj stan. Od vlaku si to namierime k opustenej ťažobnej veži. Tam spúšťali baníkov do soľných baní, tam budú aj soľné jazerá. Teda podľa mojej logiky.
BAHNO
Jazier tu je viac. Ale okolo jedného je najviac kempov. To bude asi to pravé. Recepčný nám doteraz nezverejneným matematickým postupom, nesúvisiacim s cenníkom, vypočíta cenu. 70 Sk/deň, za dvoch ľudí a stan. No sťažuj sa, keď je to skoro zadarmo. V cene studená sprcha, suché turecké wc a slané jazero. Na okraji bahno. Jakub, je liečivé?
NA-HLADINE
Na hladine ležíme, sedíme, ale ponoriť sa nedarí. Takéto je to aj v Mŕtvom mori?
NASOLENY
Voda uschla, soľ zostala.
KRAVA-V-SPRCHE
Iné kempy ponúkajú sprchu po 5 Hr (25 Sk).
NASA-SPRCHA
V našom kempe za teplú sprchu treba zaplatiť 15 Sk. A stihnúť to do 17.00 hod. Potom už bojler nestíha ohrievať. Splachovacie wc za 5 Sk. Začína prvá noc v stane. Ku spacáku si položím slzný plyn. Treba sa v noci ubrániť na divokej Ukrajine pred...? Nepodarilo sa. Ráno sú v stane pri nás dvaja. Jeden pri Jakubovi, druhý pri mne. Pavúčik a mravček. Na slnko už nechceme ísť. Máme spálené ramená zo včerajšieho ležania na hladine. Ideme do mesta hľadať odvoz na zajtra. Tam, kde sme včera vystúpili z vlaku, stanica ale nie je. Máme si ísť lístky kúpiť do veľkého Solotvina. Asi 2 km. Až tak veľmi po lístkoch ale netúžime. Kúpime si obed, 6 kg melón. 10 Sk/kg. Poobedie trávime zase na hladine. Keď prehovoríme, obzerajú si nás. Slováci sú tu stále za exotov. Alebo si obzerajú moje spálené čelo? 40 rokov bolo zakryté vlasmi a pol hodinu pred odjazdom z Devínskej mi Jakub vytvoril bezúdržbový cestovateľský účes.
SOLNE-POTRUBIE
Podvečer začíname skúmať okolie kempu. Pomedzi polia tečie potôčik so slanou vodou. Na konci polí je rúra, z ktorej vyteká slaná voda z bane. Ľudia majú hlavy v igelitkách a sprchujú sa tu. Pozdĺž rúry prídeme k bani. Pred vchodom stojí asi 20 ľudí. Niektorí v pyžamách, niektorí s prilbami. Miestna "organizátorka" nám poradí, že ak cheme ísť na exkurziu, máme sa skryť za rohom. O chvíľu jej platím 300 Sk za oboch a nenápadne nás pripojí k pyžamovo-prilbovej skupinke.
BANICI
Zatvoria nás do baníckej klietky. Počujeme 4 zvonenia a klesáme v klietke 300 metrov pod povrch. Soľ nad nami, pod nami, vedľa nás. Sprievodca nás privedie pred šatňové skrinky. Niektorí si oblekajú pyžamá. Budeme tu spať? Máme sa aj my prezliecť? Nikto nám stále nepovedal, čo tu budú s nami robiť. Sedem nás zostáva neprezlečených. No musíme si dať návleky na nohy.
LIECEBNA
Liečia tu, v bývalej soľnej bani, astmu. Asi 56 jaskyniek s posteľami. Po polhodinovej exkurzii nás "spusk" vytiahne opäť na povrch. Za cestou je už ozajstná vlaková stanica. Pozeráme si odchody vlakov na druhý deň do Baťova. Okoloidúca pani nás upozorní, že odchody sú v "kyjevskom" čase. Vzdávame sa. Doteraz sme nevedeli kam pôjdeme a teraz už nevieme ani kedy tam máme odísť. Čo je kyjevský čas?
SOLOTVINO
Ráno, 10.7. V melóne vzniklo v noci mravenisko. Odrežem vrchných 5 cm, zvyšok máme na raňajky. Zbalíme stan a o 12.00 hod už čakáme na hlavnej solotvinskej ceste, to je tá jediná asfaltová, na maršrut niekam ďalej. Šofér Mercedesu Sprinter hľadá cestujúcich do Ivano-Frankivska. Tam sme určite chceli ísť. Len doteraz sme o tom nevedeli. O 14.00 hod je nás už 18. Plný mikrobus. Odchádzame. Pýtam sa vedľa sediacej pani, koľko budeme platiť. Tipuje na 125 Sk. Krátko pred cieľom si šofér pýta po 150 Sk. V Ivano-Frankivsku ju čaká dcéra. Tá nám zostane strážiť batohy. Je to chyba, nechať batohy neznámemu človeku? Možno. Ale na Ukrajine nie.
ODCHODY-Z-IF
Pani z autobusu, Aňa, nám ide kúpiť lístky na vlak niekam ďalej. Podľa tabule odchodov vyberáme Odesu. Vypredané. Tak chcem do Kyjeva. Nechápe, ako môže byť niekomu jedno, či pôjde na sever alebo na juh. Aj do Kyjeva sú vypredané. Aj na autobusy sú vypredané, aj... Nakoniec nám kupuje na zajtra, na Krym, do Simferopoľa. Kupejný po 750 Sk.
IVANO-FRANKIVSK
Ešte s nami zájde do staničnej nocľahárne, "komnaty vidpočinku". Dvojposteľovú izbu nemajú voľnú. Poradí nám zaplatiť si všetky 3 lôžka v trojposteľovej. 3x150 Sk. Večera v centre mesta, teplá sprcha, posteľ. Predtým 2 noci vo vlaku a 2 noci v stane. Zajtra nás čaká 29 hodín vo vlaku. Preto si v meste kupujeme literatúru. Pre Jakuba Starec a more v angličtine a pre mňa Čerstvé anekdoty v ukrajinčine. Podľa rady skúsenej "ukrajinologičky" Blanky Ulaherovej.
KUPEJNY
Pre istotu už hodinu pred odchodom stepujeme na peróne. Čo ak bude vlak odchádzať podľa kyjevského, alebo iného času? Do vlaku nás vpustí, po kontrole pasov, sprievodkyňa. Jakub však tvrdí, že je to Klinger z MASH-u. Ale inak je milá. Do kupé ku nám pristúpi len jeden tridsiatnik. Ustelie si, vopchá si slúchadlá do uší a spí. Neviem, kde má to otvorené okno poistku. Čo mám stlačiť, aby sa dalo zatvoriť? Spiaci mužík vie ako na to. Žiadna poistka. Len hrubá sila. V Ternopile pristúpi štvrtý spolunocľažník. Ide domov do Dnipropetrovska. Že 7 dní chodil po karpatských horách. Stále hladnému Jakubovi je sympatický. Vonia po grilovačke. O 20 hod chce Jakub zase jesť. A pritom mal na raňajky polovičku buchty zo včera. Máme len cukríky. Ale sú veľké. O hodinu chce zase jesť. Spomenul si, že existujú reštauračné vozne. V tom našom je ale jedálny lístok písaný rukou. Až tam moja znalosť azbuky nesiaha. Preto si vyberáme polievku prvú z hora a hlavné jedlo druhé z hora. Vo Vinici náš "zatvárač okna" vystúpi. Vystrieda ho rýchlohovoriaca tridsiatnička. Hovorí nám o všetkom. No odrazu prehodí výhybku vo svojom myslení a pokračuje len o Oriflame. Diví sa, prečo to nechcem predávať aj ja. A už o pár mesiacov byť milionárom, ako bude aj ona. Napíše mi na papier telefónne číslo, meno a povie, že ak bude treba, príde aj na Slovensko. Kvôli biznisu. Ráno, 12.7., nás kozmetická poradňa opúšťa. Jakuba už unavuje Hemingway. Teraz trénuje, na ako dlho dokáže zadržať dych. Aj tak "dejchá pórama". V Dnipropetrovsku vystúpi aj horolezec. Nahradia ho potetovaní týpci s pivami v rukách. Sú však relatívne neškodní. Len si priniesli so sebou arómu celej krčmy a na vzduch už miesto nezostalo.
MELITOPOL
Prechádzame ponad Dneper (Dnipro). Je asi 3x širší ako Dunaj v BA. O 13.40 hod zastavujeme v Melitopoli. Dobre o tom vedia miestne "bábušky" (20 - 70 rokov). Na nástupišti už čakajú s ponukou zemiakov, melónov, marhúľ...
OBED
My si kupujeme rezeň, varené zemiaky, čerstvú zeleninu. Zabalené na plastovom podnose. Jedna porcia 60 Sk. Na druhom podnose porcia varennikov za 35 Sk. Ešte stihnem na stanici aj jeden čapovaný Oboloň a Jakub nanuk. Už druhý deň sa vezieme do neznáma. Prichádzajú pochybnosti. Nemali sme ísť do Chorvátska? Poznáme tam cestu, cieľ, spôsob života. Tu nič z toho. Keď podvečer vystúpime v Simferopoli, kam ísť? Kde spať? Ale to isté ma napadlo aj pred Solotvinom, aj pred Ivano-Frankivsk, aj minulý rok pred Holandskom. A zatiaľ to vždy dopadlo dobre. Úsmev na Jakuba, aby nezbadal obavy a pokračujeme.
SIMFEROPOL
Do Simferopola, hlavného mesta autonómnej Krymskej republiky, prichádza vlak na minútu presne. Napriek bohatej a búrlivej histórii mesta, tu zostať nechceme. V bedekri sa dočítame, že ak chceme ísť do Jalty, tak nie trolejbusom - FOTO. Lenže bedeker písal rozmaznaný angličan. Prečo nás chcel pripraviť o zážitok z cestovania po najdlhšej trolejbusovej trati na svete? 90 km = 2 hodiny a 40 minút. Kúpime si v pokladnici lístky po 51 Sk, ešte nejakej ženuške na chodníku zaplatíme po 2x10 Sk za batohy a už si to užívame. Nádherný kostitras. Okolo 21.00 hod vystupujeme na konečnej. Vokzal v Jalte. Tma. Nevidíme ani ktorým smerom je more, aby sme sa mohli vyspať na pláži. Motáme sa pomedzi autobusy ako túlavé mačky. Nájde si nás však ešte "kupliarka" s ubytovaním. Berieme všetko.
JALTA-BYT
Ponúka jednu izbu v 2-izbovom byte za 500 Sk/noc. Jedna zastávka maršrutom do Massandry. Kúpelňa s teplou vodou, wc. Prvýkrát neturecké na tomto výlete. Plynový šporák, chladnička. V obývačke máme roztiahnutý gauč. No ona sa ešte vracia do mesta, aby odchytila niekoho aj do vedľajšej izby. Na policiach desiatky kníh - Tolstoj, Čechov, Gogoľ. TV z čias ZSSR, ako aj celý panelák. Nemáme síce čo jesť, ale máme kde spať. Nikto nemá všetko. Po prebudení, 13.7., vidíme, že bývame na 9. poschodí. Výhľad na more, hotel, nejakú lanovku. Vozí ľudí z pláže niekam hore. Obliekame si večer opraté, príjemne vlhké oblečenie a poďme do ulíc.
KVAS-JALTA
Kvas mi chutí aj tu, v Jalte. Maršrut nás odvezie po 110 Sk do Sevastopoľa.
VOKZAL-SEVASTOPOL
Hneď po vystúpení si na vokzale pozrieme, kedy nám večer odchádza spoj späť do Jalty. No lístky si nekúpime. Chyba! Na ozbrojenom vlaku z II. svetovej vojny je nápis: SMRŤ FAŠIZMU! Stále sme tu nestretli ani jediného nemca. Ale ani slováka.
PONORKY
Vojenské ponorky.
SEVASTOPOL
Stále stúpajúcimi ulicami sa dostaneme k vojnovému pamätníku Sevastopoľská panoráma. A potom cez celé mesto na druhý koniec k pamätníku admirála Nachimova.
PAMATNIK
Úplne náhodou nájdeme sochu vojaka a námorníka z II.svetovej vojny. Toľkokrát som ju videl v učebniciach na ZDŠ. O 19 hod sme opäť na autovokzale a kupujeme si lístky späť do Jalty. Nemajú. Ponúka sa taxikár. 1000 Sk. Ďakujeme, neprosíme si. Odchádzame vlakom do Simferopoľa. Tam nejako počkáme do rána. Vo vlaku sa začíname bezdôvodne (?) smiať. Ako vždy, keď ide do tuhého. Batohy máme v byte. Pri sebe len doklady, peniaze. V Bachčisaraji (Puškin - Bachčisarajskyj fontan) chce Jakub zase jesť. Máme vrecúško so sušenými kalamármi. Po príchode do Simferopoľu kupujem lístky na nedeľu do Odesy. V pokladnici mi vysvetlia, že to môžem až ráno o 7.00 hod v predpredaji v meste. Sme unavení. Jakub hovorí, že keby žmurkol, už by neotvoril oči. Kupujem mu presso. Prvýkrát v živote ho vidím piť kávu. Je polnoc.
NOC-V-SIMFEROPOLI
Na stanici máme miesto len na podlahe pred zatvorenými pokladnicami. Sedíme, ležíme. Nad ránom príde čata upratovačiek. Všetkých nás pošľú von a upratujú. My sa ideme prechádzať do mesta a hľadať predpredaj lístkov. Už o 6.30 hod otvárajú halu s pokladnicami. 10 pokladníc. Ľudia sa postavia pred niektoré. Ale otvoria iné. Začína prebehovanie z jedného radu do vedľajšieho. Tam čakajúci povie, že stojí aj vo vedľajšom a na pár minút sa postaví aj vedľa. A ešte vedľa, a ešte. Každý stojí asi v troch radoch. Niektorí obsadia ďalšie tri rady pobehujúcou manželkou a ešte ďalšie tri rady dieťaťom. Chaos, nervozita. Hlasným rozhovorom v slovenčine dávame najavo, že my medzi nich nepatríme, že sa do ich súbojov nezapojíme. Funguje to. O 9.30 hod, ako aj ostatní, máme na zajtra 2 lístky do Odesy. Ešte kvas pred stanicou, Jakubovi mliečny kokteil a čebureky. A už opäť 90 km trolejbusom do Jalty.
ZALUDOCNE-PROBLEMY
Zastavíme sa v našom jaltskom byte. Len krátku sprchu a pokračujeme. No Jakub po osprchovaní bledne. Blinká, krúti sa. Chce len piť. Ale je tu pitná voda vo vodovode? Prevarím pár deci, ochladím. Okolo 17 hod zaštrkocú v zámke kľúče. Vojde neznámy muž s kreslom. Že toto je jeho byt. Hm? Poviem mu, že my odchádzame zajtra o 11 hod. Dobre teda. On príde domov, keď odídeme. O 12.00 hod. Jakubovi tak často sťahuje žalúdok, že už sa z kúpeľne ani nevracia do postele. Našiel som ho spať v kúpeľni na podlahe - FOTO. Z novoprineseného kresla mu položím na podlahu epedo. Zloží si naň hlavu a spí tam asi do polnoci. Na raňajky, 15.7., dojedáme včerajšiu "večeru". A ešte dovarím aj dupľu. Liter čerstvo prevarenej vody. O 11 hod odovzdáme "kupliarke" byt a ideme trolejbusom do Simferopoľa. Koľko budeme platiť? Takéto záhady pochopí len ten, čo to zažil. Za botanickou záhradou opravujú troleje. Šofér odpojí tyče od trolejov a "voľnobehom" spustí trolejbus ved ľa pokazeného úseku. Zase ideme okolo Arteku (socialistickí pionieri vedia o čom píšem).
TRZNICA
Vedľa cesty sú desiatky stánkov s červenou cibuľou. Trolejbus je možno z múzea, ale podľa Jakuba, je určite čistejší ako bratislavské. Dokonca o 14 hod nás privezie do Simferopoľa. Jakub si na boľavý žalúdok kúpi už džús. Ja "okrošku". Biela polievka? Kôpor, uhorka, zemiaky, mäso,... Pofúkam na lyžici a šok. Je to studené. Zabudli to ohriať? Ale je to výborné. Cítim sa ako v raji. Stále si môžem vyberať nové jedlá. Nepoznané. Žalúdok vydrž!
VOKZAL-SIMFEROPOL
Presne o 17 hod nás odváža plackartný vlak do Odesy.
ODESA-VOKZAL
O 5.34 hod, 16.7., prichádzame do Odesy. Už ako skúsení si ideme najskôr kúpiť listok na vlak niekam ďalej. V kase na vokzale nás samozrejme pošľú kúpiť si lístky niekam do mesta. Na stanici si môžeme kúpiť len v deň odjazdu. A to sú už väčšinou vypredané. V predpredaji lístkov sa zase organizuje poradovník čakajúcich. Ale ten platí len do otvorenia pokladníc. Vtedy začne tvrdý boj o lístky. Chcel som na piatok do Užhorodu. Mám na štvrtok do Ľvova. To je výrazný úspech. 300 Sk/osoba.
KRIZOVATKA
Na križovatke vidíme koníky. Ale to sú jediné, ktoré tu vidíme. Prevláda tu značka Lexus, Mercedes a Land Rover. Jakub vymyslel teóriu, ako spoznať batôžkara, aj keď práve nemá batoh. Na nohách má sandále, ponožky, je pochudnutý a nevyspatý. Keď takých stretnete, neobojte sa ich. Sme spotení, zapáchame, ale neškodní.
ODESA-PRISTAV
Batohy sme dali do úschovne (kamera zberigania) a naľahko križujeme Odesu. Z prístavu odpláva loď na vyhliadkovú plavbu o 8 minút.
Z-LODE
Presne to sme hľadali. Alebo niečo iné? 125 Sk/osoba. 20 minút pozdĺž odesských pláží a 20 minút naspäť. Aspoň tam bol vánok.
POTEMKINOVE-SCHODY
Od prístavu vyšľapeme 129 "potemkinových schodov". Práve tu je zber podpisov proti NATO. Vraciame sa k vokzalu, vybrať si od nejakej bábušky ubytovanie. Ale bábušiek niet. Iba jeden byt za 35 dolárov. To je pre nás veľa. No priamo na stanici je ubytovacia agentúra. Ponúknu nám izbu za 500 Sk/noc. Bingo! Plus 90 Sk pre agentúru. Na lístok nám napíšu názov zastávky, na ktorej máme vystúpiť. Mám to povedať šoférovi maršrutu. Po nastúpemí mu to hovorím. Je hluchý? Jedna pani nám začne vysvetľovať, že máme ísť na druhú stranu. Na druhú stranu cesty, alebo autobusu? Neviem. Ale bus sa už rozbehol. Milá dôchodkyňa mi povie, že nás upozorní, keď budeme mať vystúpiť. Tiež mi vysvetlí, že pri vystúpení zaplatím 12.50 Sk za oboch. Vystúpime na jej pokyn. Z druhej strany cesty na nás máva domáca pani v zástere. Privedie nás k rodinnému domu. Cez garáž vystúpime na prvé poschodie. Izba, 4 postele, sprcha, wc. Umývame sa. Perieme. Každý svoje. Jakub je samostatný na nepoznanie. A opäť hajde do mesta. Lenže už trolejbusom. Pamätám si z Krymu, že v trolejbuse sa platí vodičovi pri nastúpení. V ruke mám bankovku. Nastúpime prednými dverami vedľa vodiča. No ten si nás nevšíma. Prečo nemôžu mať na Ukrajine jednotný systém platenia v MHD? Zozadu pristúpi ku nám "konduktorka". Zaplatím jej 2.50 Sk/osoba. Hlad rozhodol, že vstúpime do prvej reštaurácie. Je to indická vegetariánska s ukrajinskými jedlami. Mňam!
ODESA
Ráno, 17.7., mi Jakub opäť urobí radosť. Sme už v treťom prímorskom meste s plážami, Jalta, Sevastopoľ, Odesa a on stále nechce ísť k moru. Súhlasí s dnešným programom: túlačka. Pred vokzalom nás hlas z ampliónu pozýva na exkurziu. V buse zaplatíme po 100 Sk a počúvame o Veľkej Vlasteneckej Vojne v obliehanej Odese. Ukážu nám traktor prerobený na tank. O 30 minút vystupujeme pred katakombami v dedinke Nerubajskoje.
KATAKOMBY
Je v nich 11°C. Vonku 38°C. Krásna teplota. Medzi odesskými partizánmi bojovalo aj 160 slovenských vojakov. Jeden z nich, BEZÁK, namaľoval uhlíkom na steny katakomb dva obrazy. Oba sú teraz chránené sklom. Keď sprievodkyňa vidí náš záujem o fotografie slovenského oddielu, začne zdôrazňovať, prínos slovenských vojakov pre oslobodenie Odesy. Ale však ani my tu hanbu nerobíme. Aj keď sa to samozrejme porovnať nedá.
AUTOVOKZAL-ODESA
V meste si dám boršč. Je v ňom dostatok kôpru. Jakub má šalát. Náhodou tiež s kôprom. Doma by frflal, ale život ho učí. Po obede zablúdime na autobusovú stanicu. Idú odtiaľto busy aj do Moldavska. Jakub súhlasí. No spiatočné lístky sa kúpiť nedajú. To až v Moldavsku. A budú? Nebudú na 3 dni vopred vypredané? To pokladníčka nevie. Že tam ešte nikdy nebola. Máme len doklady, eurá, foťák. Tradičné letné oblečenie. Ani len karimatky nie. Lístky do Moldavska nám predajú na spoj, ktorý nie je zapísaný ani v cestovnom poriadku. Ale aj do Ľvova máme lístky na neexistujúci vlak. Trochu neistota, ale zatiaľ sme nemali pocit, že by nás na Ukrajine chcel niekto okradnúť. Naše oblečenie je prepotené, pokrčené, fľakaté. Zastaví nás podobne vyzerajúci domáci občan a chce od Jakuba hlt minerálky. Dali sme mu. Možno si bezdomovci majú pomáhať. O 22 hod nás bus privezie na Ukrajinskú hranicu. Už po hodine nám vrátia pasy. O pár metrov odovzdávame pasy opäť. Hurá, sme v Moldavsku! No všetci musíme vystúpiť a batožinu odniesť na kontrolu. Niekto nesie mikrovlnku, niekto monitor. No iný policajt nás pošle von. Aj s batožinou. Potom nás volajú po jednom. Mňa s Jakubom posielajú opäť von. Zavolajú nás až posledných. Odkiaľ ideme, kam, prečo? Či vieme, že nie sme v Moldavsku, ale v nezávislej PRIDNESTERSKEJ REPUBLIKE? Sánka mi spadne. Moja neznalosť ich urazí. Či som o nich nikdy nepočul? O Kosove? Ak chceme vstúpiť do ich republiky, musíme mať pozvanie. Nemáme. Máme sa vrátiť na Ukrajinu, do Odesy! Polnoc, 60 km peši s Jakubom! Jakuba pošľú von (maľčik idi na ulicu!) Zostávam v miestnosti sám s tromi policajtami. Čiapky majú veľké ako rodinná pizza, vpredu kosák a kladivo. Komunizmus sa vrátil? Je mi akosi divne. Navrhnú mi, že za prezent pre komandíra nás pustia. Pomyslím si: Píp, píp, píp. Vyberiem z vrecka hrču bankoviek. 165 Sk. Komandír hovorí, že je to málo. Pýta si 520 Sk. Možno keby videl, že mám viac, vypýtal by si viac. Našťastie som si peniaze pred hranicou rozdelil do viacerých vreciek. Postupne som vybral 525 Sk. Stačilo im. Posielajú ma do autobusu. Píp, píp, píp.
AUTOVOKZAL-KISINEV
Prechádzame cez ich hlavné mesto, Tiraspol. Skupiny desaťročných detí skáču z chodníkov na cestu k autobusu. Idúcemu. Hrozia päsťami. Čo to robia o polnoci? Sú deti v tejto nezávislej republike závislé? O pár kilometrov, na konci tejto republiky nás čaká výstupná kontrola. Mne, Jakubovi a ďalším dvom západoeurópanom berie policajt pasy. Máme ho nasledovať. Mňa si zavolá do kancelárie ako prvého. Odkiaľ, kam, prečo? Vyložiť všetko z vreciek. Nožík, pero, kľúče. Od čoho sú tie kľúče? Od bytu na Slovensku. Prečo ich mám tu...? Nič si nepýta. Môžem odísť. Ani sa nebalím. Svoje poklady zhrabnem do rúk a idem von. Zavolá si dnu batôžkara zo západu. O 5 minút sa vráti aj on od colníka-zbojníka. Bus pokračuje k vstupnej kontrole do Moldavska. Nechcú kontrolovať nič. Pridnesterská republika: čestný boj za spravodlivú vec? Zbojníci? Možno to prvé. Pre mňa to druhé. Presne 2 hodiny po polnoci vystupujeme na stanici v hlavnom meste Moldavska, Kišineve.
HOTEL-STANICA
Budova zamknutá. Jakub si ustelie na lavičke. Pod hlavu si berie bedeker. Mne prenechá vyšší vankúš, fľašu minerálky. Prikryjeme sa tmavou oblohou so žiariacimi hviezdami.
POSTEL-LAVICA
Len ako vypnúť zvuk túlavým psíkom?. Bijú sa o kontajnery s odpadkami. Likvidujem tmumilujúcich chrobákov, ktorí si chcú pochutnať na Jakubovi. Zobudí ho až svitanie. Ale je mu zima. Však za pár hodín otvoria stanicu. Alebo nás ohreje slniečko. Motá sa tu pár vekslákov. Aj nás osloví pani a pýta sa, po koľko predávame doláre? To sme ale dopadli. O 6.00 hod otvoria stanicu.
TEPLA-CAKAREN
Kupujem lístky na poobedie naspäť do Odesy. Dovolia mi platiť ukrajinskými hrivnami. Ešte sme si nemali kde vymeniť ich menu. Platím 300 Sk za oboch. Sem sme platili 400 Sk. Ale to bol možno príplatok za pridnesterské dobrodružstvo. Jakub medzitým zase zaspal. Tie deti by "stále" iba spali.
MOLDAVSKE-LEI
Už máme miestnu menu. Ulice čisté, budovy opravené. Muži nemajú oblečené obleky a ženy nevidno v kostýmoch. Všetci sú akosi "naletno". Raňajkujeme u McDonalda. WC sa tu volá VECEU. Žiadna azbuka, len tie rumunské písmená s chvostíkmi. Aj tak tu všetci nad 30 rokov rozumejú mojej ruštine.
KVAS-KISINEV
Prepáčte, ale keď aj miestny kvas je úžasný! Autobus sa na hraniciach zdrží len 2 hodiny. V Odese nás domáca víta s rukou na srdci. Že sa o nás bála, keď sme sa v noci nevrátili. Medzi rečou prehodí, že nám do izby nasáčkovala študenta. Na druhý deň ráno sa ešte ideme pred odchodom osprchovať. No Jakub sa dlho nevracia. Zbadám jeho uterák na posteli. Aha! Nesiem mu ho do sprchy. Že by bez neho čakal, kým by uschol. A to pred kúpeľňou už stepovala ďalšia čakajúca nájomníčka.
ZAMKNUTY-MOST
Rozlúčime sa s domácou. Ideme sa "gúľať" po meste. FOTO - most so zámkami na zábradlí. Nad Potemkinovými schodmi filmujú skrytú kameru: Kamera smecha. Takže žiadny prekvapený prichytený občan. Režisér s ampliónom, kameraman, maskérka. "Prekvapený" účinkujúci trénuje prekvapený výraz tváre. Pozývajú aj nás. Odmietame. Rozhodli sme sa správne? K pánovi pristúpi dievčina držiaca pred sebou veľký kôš ruží. Ponúkne mu ho. Možno len aby jej ho na chvíľu podržal. On od nej kôš zoberie a "prekvapene" zbadá, že ona má zpredu oblečené NIČ. No čo. Nebudeme hviezdami ukrajinskej TV. Pokračujeme na vokzal. Za batohy máme v úschovni platiť 160 Sk. Nemáme toľko. Idem zameniť eurá. Keď sa vrátim, platíme 135 Sk. Pred tromi dňami sme platili 105 Sk. Jakubovi sa rozpadnú sandále. Zo Slovenska prichádzajú SMS. Pripomínajú mi nahromadené povinnosti v práci, v Zliechove. Len aby som sa už odpočinutý vrátil. Dnes nás čaká noc vo vlaku. Zajtra kde? Batôžkari sú v sandáloch, niekedy potrhaných. V ponožkách, väčšinou "tmavých". Pochudnutí, nevyspatí. A povinnosti doma? Boli, sú a...počkajú.
AHOJ-ODESA
Pred odjazdom z Odesy Jakub večeria šaurmu a ja šištauk. Neviete čo je to? Choďte tam a uvidíte. Večer nás plackartný vlak odváža do Ľvovu. Od sprievodcu si kúpim kávu. Prinesie ju s cukrom. Zase! 20 rokov pijem kávu bez cukru. No na Ukrajine do nej automaticky šupnú cukor. Jakubovi sa v noci jeden takýto hygienicky balený cukor roztrhol vo vrecku. Nosil ho tam spolu s mobilom. Teraz má sladkú Nokiu. Leží na hornom ležadle a na mňa sa dole sype cukor. Sneží!
LVOV
V Ľvove si dáme batohy do úschovne. Bohužiaľ aj s bedekrom s mapou Ľvova. Platíme 50 Sk. Kupujeme si na večer 2 lístky na obščij vlak do Užhorodu. Je to také lacné, až sa bojím, či tam budú aspoň drevené lavice. 125 Sk za oboch. Od stanice ideme s davom. Do centra. Bohužiaľ nie. Prichádzame na tržnicu. Stále je horúco. Košeľa impregnovaná dvojdňovým potom už dnešný nesaje. V prvej reštaurácii chceme obed. Alebo raňajky? Vôbec im nerozumiem. Prečo majú aj na Ukrajine nárečia? Jakub si objedná ovocný kokteil. Prinesú mu vanikovú zmrzlinu plávajúcu v jablkovom džúse. Iný kraj, iný mrav. Ja mám "mak kava". Asi mocca. Vykľuje sa z toho zalievaná. Stále je 40°C v tieni. Ale tieňu niet. Potí sa celý Ľvov. Keď sa pýtam na cestu na vokzal, začnú slovom "žarka". Asi: horúco.
VOKZAL-LVOV
Ešte treba zpojazdniť mobil. Ja idem zatiaľ odskúšať staničnú sprchu. 50 Sk. .
CENNIK-Z-LVOVA
Večer odchádzame obščim vlakom. Je to vlastne plackartný, len tam nie sú matrace. Cestujúci majú iba sedieť na spodných laviciach. Aj tak si mnohí ľahnú na horné ležadlá. Hoci aj bez matracu. My si prisadneme ku štyrom "zakarpatom". Ivan mi naleje 20 gramov z minerálkovej fľaše. Trošku slabšie ako slivovica, ale poteším ich. Zatrasiem sa. Keď mu požičiam pod hlavu náš spacák, dostanem ďalších 20 gramov. Pozýva nás na veľký sviatok, keď sa na zakarpatsko budú vracať rodáci z celého sveta. Nie navždy. Len na slávnosť. No nerozumiem kedy. O týždeň, alebo o 6 týždňov? Po polnoci vo vlaku už nikto nesedí. Všetci ležia. A ja navrhnem Jakubovi, aby sme nevystúpili v Užhorode, ale až v Čope. Na stanici v Užhorode hráme "mŕtvych chrobákov". O 3.40 hod vystupujeme v Čope. Dospávame na lavičkách. Na raňajky mám v reštaurácii 4 poháre kvasu, Jakub minerálku. A potom už len čakať na vlak do Čiernej nad Tisou.
COLNICI-ZASAHOVALI
Čaká tu 7 batôžkarov. My dvaja a 5 čechov. Slováci, kde ste? Ešte ukrajinskej colníčke vysvetliť, prečo nevezieme cigarety, ale len 2 fľaše kvasu. Nechápe, ale púšťa nás do slovenského vlaku. Sedadlá sú vytrhané? To asi len colníci prezerali skrýše na kontraband.
INTERCITY
To decko by stále iba spalo. A to ide z dovolenky. Ukrajinské vlaky sú na 3 dni vopred vypredané. Ľudia v nich spolu jedia, pijú, žijú. Naše Intercity je poloprázdne. A keď chce niekto jesť, ide na chodbu...